Zaujímavosti

Kam pôjdete, keď umriete? Je tu čoraz viac znakov, že ľudské vedomie zostáva aj po smrti

Z filozofického hľadiska však naša definícia smrti závisí od niečoho iného: od bodu, za ktorý sa už nemôžeme vrátiť.

Kam pôjdete, keď umriete? Je tu čoraz viac znakov, že ľudské vedomie zostáva aj po smrti

Z filozofického hľadiska však naša definícia smrti závisí od niečoho iného: od bodu, za ktorý sa už nemôžeme vrátiť. Tieto dva momenty boli viac-menej rovnaké až do obdobia pred približne 50 rokmi, keď sa objavilo umelé dýchanie. Dnes sa niekomu môže zastaviť srdce, môže byť mŕtvy a potom sa môže vrátiť späť.

Moderná resuscitácia zmenila situáciu v oblasti urgentnej starostlivosti, ale zároveň rozbila naše chápanie toho, čo znamená byť mŕtvy. Bez mnohých ľudí, ktorí by sa vrátili z mŕtvych a ukázali nám opak, bolo z vedeckého hľadiska prirodzené predpokladať, že naše vedomie zomiera v rovnakom čase ako naše telo. V posledných rokoch však vedci opakovane zaznamenali dôkazy, že po smrti trvá niekoľko dní, prípadne aj dlhšie, kým sa mozgové bunky dostanú do bodu, po ktorom už príliš degradujú na to, aby boli ešte niekedy životaschopné. To neznamená, že nie ste mŕtvi, ste mŕtvi. Vaše mozgové bunky však nemusia byť.

„Fascinujúce je, že až po smrti nás dvoch nastane čas, keď bunky v našom tele začnú postupne smerovať k vlastnému procesu smrti,“ povedal pre Newsweek Dr. Sam Parnia, riaditeľ výskumu kritickej starostlivosti a resuscitácie na New York University Langone Medical Center. „Netvrdím, že mozog stále funguje, alebo akákoľvek časť vás stále funguje, keď zomriete. Ale bunky sa okamžite nepremenia zo živých na mŕtve. V skutočnosti sú bunky oveľa odolnejšie voči zastaveniu srdca – voči smrti človeka – ako sme si doteraz mysleli.“

Podľa profesora mikrobiológie z Washingtonskej univerzity Petra Noblea vedci pracujúci na ľudských mŕtvolách z času na čas pozorovali gény, ktoré sú aktívne aj po smrti. V štúdii z roku 2017 uverejnenej v časopise Open Biology Noble a jeho kolegovia testovali myši a zebry a našli nie len hŕstku, ale spolu 1 063 génov, ktoré zostali aktívne, v niektorých prípadoch až štyri dni po smrti subjektu. Ich aktivita sa nielenže nerozptýlila – ale ešte vzrástla.

„To sme nepredpokladali,“ povedal Noble pre Newsweek. „Viete si predstaviť, že 24 hodín po [čase smrti] odoberiete vzorku a transkripty génov sa skutočne zvýšia? To bolo prekvapenie.“

Prečo sú niektoré bunky odolnejšie voči smrti ako iné, sa zatiaľ nedá presne povedať. V štúdii z roku 2016 uverejnenej v Canadian Journal of Biological Sciences lekári spomínajú, že štyrom nevyliečiteľne chorým pacientom vypli prístroje na podporu života, len aby jeden z pacientov pokračoval vo vysielaní delta vĺn – merateľnej elektrickej aktivity v mozgu, ktorú zvyčajne zažívame počas hlbokého spánku – viac ako 10 minút po tom, ako bol pacient vyhlásený za mŕtveho; žiadne rozšírenie zreničiek, žiadny pulz, žiadny tlkot srdca. Autori si nevedeli rady s fyziologickým vysvetlením.

Parniov výskum ukázal, že ľudia, ktorí prežili smrť zo zdravotných dôvodov, často uvádzajú zážitky s podobnými motívmi: jasné svetlá, láskavé vodiace postavy, úľava od fyzickej bolesti a hlboko precítený pocit pokoja. Keďže tieto zážitky sú subjektívne, je možné ich označiť za halucinácie. Toto vysvetlenie však zlyháva u pacientov, ktorí zomreli na operačnom stole alebo na vozíku a uviedli, že sa z rohu miestnosti alebo zhora pozerali na to, ako sa ich lekári snažia zachrániť, čo následne potvrdili aj samotní (veľmi zmätení) lekári.

„Nemám na mysli to, že ľudia majú otvorené oči alebo že ich mozog po smrti funguje,“ povedal Parnia. „To ľudí desí. Hovorím, že máme vedomie, ktoré tvorí to, kým sme – naše ja, myšlienky, pocity, emócie – a táto entita, zdá sa, nezaniká len preto, že sme prekročili prah smrti; zdá sa, že funguje ďalej a nerozptyľuje sa. Ako dlho pretrváva, nevieme povedať.“

zdroj: Newsweek, Titulný obrázok: Pixabay.com/geralt

O Autorovi

admin

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *